V elektrických systémoch automobilov plnia plášte konektorov nielen základnú funkciu ochrany vnútorných svoriek, ale musia tiež odolávať zložitým prevádzkovým podmienkam a požiadavkám prostredia. Na splnenie funkčných potrieb rôznych aplikačných scenárov vyvinuli plášte rôznorodý klasifikačný systém v dizajne a použití. Klasifikácia na základe miesta aplikácie, úrovne ochrany, konštrukčného tvaru a typu materiálu poskytuje jasnejšie pochopenie ich charakteristík a použiteľného rozsahu a ponúka systematický odkaz na výber a aplikáciu.
V závislosti od miesta inštalácie sa plášte delia najmä na -koncové plášte vodičov a koncové plášte zariadenia-. Koncové plášte vodičov sú zvyčajne umiestnené na konci káblového zväzku a zapadajú do zvlnených koncoviek vodičov, čím poskytujú fixáciu a ochranu; koncové plášte zariadenia sa inštalujú na zariadenia, ako sú ovládače, snímače a ovládače, pričom tvoria pár s koncovými plášťami vodičov-. Tieto dva sa líšia v spôsoboch uzamykania a vonkajších obrysoch, aby vyhovovali rôznym požiadavkám na montážny priestor a frekvenciu párovania.
Na základe úrovne ochrany možno plášte rozdeliť na otvorené, polo{0}}uzavreté a úplne uzavreté štruktúry. Plášte otvoreného-typu poskytujú iba mechanickú izoláciu a sú vhodné do suchého a čistého prostredia interiéru vozidla. Polouzavreté kryty s pridanými lapačmi prachu alebo jednoduchými tesneniami v určitých oblastiach možno použiť v menej náročných oblastiach, ako je napríklad prístrojová doska. Úplne uzavreté plášte vybavené tesniacimi krúžkami alebo zalievacími štruktúrami sú odolné voči postriekaniu vodou, soľným postrekom a olejovej korózii a bežne sa nachádzajú v motorových priestoroch, podvozkoch a vysokonapäťových systémoch v nových energetických vozidlách.
Štrukturálne sa plášte dodávajú v rade, pravouhlé, pravouhlé, integrované s viac{1}}jadrami a odnímateľné/kombinovateľné typy. Inline štruktúry uľahčujú vedenie káblových zväzkov pozdĺž karosérie vozidla a zaberajú menej miesta na boku; pravouhlé-štruktúry umožňujú otáčanie káblov v úzkych oblastiach, čím sa optimalizujú montážne cesty; viac{4}}jadrové integrované štruktúry integrujú viacero obvodov do jedného plášťa, čím sa znižuje počet spojovacích bodov a zvyšuje sa spoľahlivosť systému; odnímateľné/kombinovateľné plášte uľahčujú segmentovanú údržbu a výmenu modulov a ponúkajú významné výhody vo veľkých elektrických architektúrach.
Na základe materiálových kategórií sa plášte delia hlavne na plášte z termoplastických plastov a puzdrá z termosetových plastov. Prvé, ako napríklad PBT, PA a PPE, sa vyznačujú vysokou účinnosťou lisovania, širokým teplotným rozsahom a recyklovateľnosťou, vďaka čomu sú vhodné na hromadnú výrobu. Posledne menované, ako napríklad niektoré modifikované fenolové živice, vykazujú vynikajúcu odolnosť voči vysokým teplotám a spomaľovaniu horenia a často sa používajú v oblastiach s vysokou teplotou alebo v aplikáciách so špeciálnymi bezpečnostnými požiadavkami. V posledných rokoch sa na vyváženie nízkej hmotnosti a vysokej pevnosti skúmalo aj použitie kompozitných materiálov vystužených uhlíkovými vláknami.
Krížová-kombinácia rôznych rozmerov klasifikácie umožňuje plášťom vyhovieť širokému spektru potrieb, od nízkonapäťových{1}}pripojení signálov až po vysokonapäťové{2}}prenosy energie. Jasné definovanie klasifikácie a jej charakteristík pomáha presne zosúladiť prevádzkové podmienky vozidla a požiadavky na životnosť počas fáz návrhu a výroby, čím sa zabezpečí spoľahlivosť elektrických spojení a zároveň sa optimalizuje pohodlie údržby a celkové náklady na systém vozidla.
